Dnes večer idem do jamy levovej. U nás je jeden taký podnik, kam už veľmi nechodievam, pretože tam kazím vekový priemer (t.j. 16), je tam neskutočne nafajčené a neskutočne veľa opitých, žiaľ mladých, ľudí. Lenže moja veľmi dobrá kamarátka sa dnes s nami lúči, ide späť do UK a práve tento podnik má rada, pretože je "neformálny", dá si pivko, vyloží si nohy na lavičku a dá sa tam, jednoducho, odviazať. Keď som si išla k baru kúpiť piť, zbadala som svojich bývalých spolužiakov zo základnej ako tam sedia.. so svojimi priateľkami. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby som si ich nepamätala ako (jaj chlapci, ak toto budete niekedy čítať, tak sa vám vopred ospravedlňujem za výraz, ktorý použijem) "looserov". Mala som tú česť sedieť s nimi v jednej lavici a na každého mám takú peknú spomienku. Jeden si svoje "produkty z nosa" nalepoval na spodnú stranu lavice, druhý mi rozprával buď o nových počitačových hrách alebo prasačiny. Keď sa títo dvaja dali dokopy, nevedela som, či sa mám smiať, alebo vyskočiť z okna, no bola to pohroma. A teraz si tam tak spokojne sedia so svojimi polovičkami, prepletení rukami, nohami.
Pri pohľade na osadenstvo stola, kde sedí moja kamarátka, trošku zapochybujem, či sa dnes budem vôbec baviť. Nemám tú správnu farbu oblečenia, teda čiernu, nemám (už) tú správnu dĺžku vlasov, teda dlhé, nemám tetovanie, nemám pivo v ruke a nemám nejaké to promile v krvi. Našťastie to nebolo také hrozné, pokecala som si s nimi, zabavila sa a zabudla na tie zmiešané pocity. Potom však prišla moja kamarátka s priateľom. A nastala taká kuriózna situácia. Pri jednom stole sedeli tri páriky. Jeden "čerstvo začínajúci", druhý "dlhotrvajúci" a tretí "niekde vo hviezdach". A ja sama... A aby toho na mňa dnes nebolo málo, tak ešte po ceste domov som stretla dva páriky ako si šťastne vykračujú nocou a ja.. hádajte.. sama..
Niekedy mám toho plné zuby. Toho single bytia. Fakt mávam pochybnosti sama o sebe, či som normálna, že si neviem(?) nájsť priateľa. Ak má niekto problém, vždy sa hovorí, že najväčšia chyba je tá, že sa chyba hľadá všade inde, len nie u seba. Okej, pozriem sa na seba a okrem zopár šialených nápadov, snov a ideií na sebe nebadám nič, čo by mohla byť vada, ktorá mi bráni mať plnohodnotný vzťah. Nie som ani citovo plochá, ani materialistka, ani sliepka ako si to niektorí diskutujúci a blogeri myslia. Tak kde je ten problém? "Možno máš prehnané nároky," citujem svoju najlepšiu kamarátku. No dobre, a čo je na tom, že mne už nestačí, aby chalan dobre vyzeral, ako napr. keď som mala 16rokov, ale že chcem, aby mal nejaké ambície, ciele, sny a aby ich aj vedel uskutočniť,aby bol inteligentný, sčítaný, aby s nim nebola nuda, aby bol aktívny, aby som ho obdivovala, aby ma mal rád aj s chybami, aby bol pozorný a aspoň trocha gentleman, aby ma neobmedzoval a hlavne aby si nemyslel, že žena patrí za šporák, aby mal nejakú charizmu a v neposlednom rade, aby bol dobrým manželom a skvelým otcom našich detí?! A ešte, aby som nezabudla dodať, aby to nebol zároveň ochotný "ma zaučiť a ukázať všetky krásy sveta" 40tnik s manželkou a s dvoma deťmi? To chcem naozaj tak veľa?
Tu sa nad jedným 19 ročným chalanom a nad jeho článkom o tom, ako mladí ľudia teraz myslia rozkrovo, rozplývajú staršie aj mladšie dámy, aké on má super názory a nech mu to vydrží, že bla bla bla. Ale on nie je jediný, čo tak uvažuje a má taký názor, ja sa s jeho názorom (a nielen ja) úplne stotožňujem! A prečo sme teda obaja single? Lebo sme rojkovia? Máme vysoké nároky? Lebo sa naša polovička ešte nenarodila? A narodí sa niekedy? A keď sa narodí, tak sa aj niekedy stretneme?
Teraz si niektorí poviete, veď máš 20, vyčkaj času ako hus klasu. Fajn, počkám, len je to už akosik dlho a vo mne je nevyužitý potenciál lásky, ktorý spôsobuje moje poklesky a chyby. Už by som sa rada usadila a trávila čas s niekym, na koho budem spomínať v dobrom, lebo to s ním bolo super, alebo mu porodila deti...
Postupom času však strácam nádej, čo je asi najhoršie, čo sa mi môže stať. Ale ako hovorí ten optimista vo mne, veď uvidíme čo bude, ešte nie je všetkym dňom koniec. Zatiaľ...
